nedeľa, 18. októbra 2009

Choroba, alebo o ,,Druhom stupni"

Momentálne ležím na gauči. Potrebujem spoločnosť. Vlastne ju mám. Choroba. Taký šiestak a vyššie je vždy, keď môže ostať doma, šťastný. Nehovorím, že piatak nie, lebo keď je písomka, tak všetci sú radi aj keď musia doma piť ten najodpornejší liek na svete. Ale taký piatačik je očarený z nového sveta ,,Druhého stupňa". Všetko ho zaujíma. Možno sa aj bojí, ale zvedavosť ho doženie. Iný prípad je taký siedmak. Aj keď nieje ohlásená písomka, rád sa uleje a má slastný pocit, že všetky učiteľky, ktoré chceli dať neočakávanú písomku, dobehol. Blbosť. Povedzme, že si toto povedali všetci žiaci. Tá učiteľka by pravdepodobne tú písomku z dôvodu nízkej prítomnosti žiakov na hodine, odložila. V tom prípade, by vlastne dobehol učiteľku ten žiak, ktorý by ostal v škole. Myslím, že na podobnom princípe funguje väčšina vecí na našom svete. Ten žiak totiž nevedel, že zmýšľa tak, ako všetci jeho rovesníci. A doplatil na to. Alebo si povie, že takto budú rozmýšľať všetci a ostane v škole. Aká je vlastne pointa? Vždy, keď sa niečo deje, tak zdupkáme. A keď si myslíme, že sme urobili dobre, tak vtedy sa to na nás vykydne...

3 komentáre:

  1. Typický spôsob ako sa vyhnúť písomke, proplánovo blbý.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Myslím, že je úplne jedno, ako kto zmýšľa a či sa písomka koná alebo nie. Stále je riziko že nebude, lebo ... (je milión dôvodov z pohľadu učiteľa, prečo ju nedať :)).

    OdpovedaťOdstrániť